Beseda s pani Šipulovou - Marušíkovou
Dňa 21. 5. nám vedenie školy pri príležitosti 70. výročia oslobodenia nášho regiónu sprostredkovalo besedu s priamou účastníčkou tragických udalostí tej doby, dlhoročnou učiteľkou, riaditeľkou školy, dnes spisovateľkou pani Milkou Šipulovou - Marušíkovou, rodáčkou z Mladoňova.
Veľmi pútavým rozprávaním nás vniesla do čias spred osem desaťročí a priblížila nám ťažký život v tejto lokalite. Vyučujúcich si hneď získala informáciou, že už pred vstupom do školy sa naučila čítať, a väčšinu žiakov tým, že ani ona nemala veľmi rada matematiku. Láska ku knihám ju sprevádzala celý život. Kvôli tejto závislosti bola dokonca nútená v kostole podvádzať, a tradičný šesták do zvončeka radšej potajme investovala do požičiavania literatúry. Už odmalička sa chcela stať učiteľkou. Takou, akú náhodne stretla v lese aj s rákošom detičiek, a pomohla jej zbierať jahody. Lenže cesta k tomuto cieľu bola nesmierne ťažká. Okrem finančných problémov boli tu aj ďalšie. Denne 9 km peši Mladoňov – Lúky, vlak Lúky – Púchov, vyučovanie v meštianke, a potom ešte raz v opačnom poradí. Každý deň 18 km peši, dážď, mráz, sneh, fujavica, tma, strašidlá... Potom oddych? Kdežeby! Vodu do kuchyne z lesnej studničky, krmivo pre statok a vodu z potoka, pasenie husí, bežné práce v domácnosti, no hrôza! Aby toho málo nebolo, poznačila – a veľmi drasticky jej osud aj vojna. Všetci poznáme tragédiu Mladoňova, keď za spoluprácu s partizánmi horeli chalupy a vraždení boli chlapi. Takto prišla mladučká Milka o otecka i o dom. Dlho sa museli skrývať kade-tade, v neustálom strachu o život. Niet divu, že pri oslobodení jej stresom vybičovaná myseľ spustila plač. V spomienkach jej ostali slová jedného z osloboditeľov: „Nebojsja, ďévuška, vsjo búďet charašó“. Až pri štúdiu za učiteľku ruštiny porozumela týmto slovám. A prezradila nám ešte, že v živote sa riadila radou svojej mamy o používaní troch „p“ : „pozdrav, popros, poďakuj“, a veľa, veľa ďalších vecí.
Je veľmi nespravodlivé, že takáto milá, sympatická a skromná osôbka zažila toľko strašných vecí. Bola učiteľkou. A ešte stále je. Žiaden vyučovací predmet, žiaden film, ba ani počítačová hra nás nevie udržať 90 minút v strehu. Ona to dokázala. Bez tabule i dataprojektoru. Doteraz jej vyšli štyri knihy a reportáž. Z toho, čo sme počuli, ich môže byť ďalších desať. Čo slovo, to drahokam. Najcennejšie však je, že je jednou z nás. Učila aj na našej škole. Pozná našich rodičov. Aj preto majú jej slová u nás inú váhu. Našu vďaku za poznanie sme vyjadrili potleskom. Dvakrát ho musela pani Šipulová – Marušíková prerušiť. Ale podľa dojmov zo stretnutia ten potlesk v našich mysliach trvá doteraz.
-vlaza-
